„Pán zástupov vystrojí na tomto vrchu všetkým národom hostinu s mnohými jedlami... Zničí smrť navždy; zotrie Pán Boh, slzu z každej tváre a hanbu svojho ľudu odstráni z celej zeme...“ (Iz 25, 6-10). Toto proroctvo Izaiáša, ktoré zaznie v Liturgii Slova nastávajúcej nedele, presahuje dobu, v ktorej žil a opisuje sen, ktorý majú ľudia každej generácie zapísaný vo svojich srdciach. Chcú žiť pokojný život, chcú sa pripraviť na novú budúcnosť, musia sa zbaviť hanby.
Prorok hovorí, že hostina je už pripravená a že ju nachystal Pán. Chce nám tým povedať, že život, pokoj a bratské spoločenstvo sú pre nás už pripravené. Je to sám Pán, ktorý nám ich daruje. Preto nie sú tak ďaleko, aby sme si museli zúfať, že ich nemáme; alebo tak vysoko a nedostupné, že by sme mali byť z toho skľúčení. Oni sú nám na dosah. Náš problém však spočíva v tom, že odmietame prijať pozvanie a odobrať sa na vrch, aby sme boli účastní hostiny života a pokoja. Viac sa zaoberáme našimi záujmami a nepremýšľame nad pozvaním, ktoré sa nám ponúka. Opovrhujeme darmi, ktoré sa nám prekladajú. Tým, že obraňujeme naše osobné záujmy za každú cenu, sa vzďaľujeme od pokoja a bratského spoločenstva, ktoré pre nás Pán pripravil.
V tomto zmysle je jasné aj podobenstvo o svadobnej hostine, ktoré budeme počuť v nedeľnom evanjeliu. Hlavnou postavou je v ňom kráľ, ktorý pripravil svadobnú hostinu pre svojho syna a poslal svojich sluhov, aby zavolali pozvaných. Avšak oni pozvanie odmietli. Každý má svoj motív, prečo sa nemôže hostiny zúčastniť: jeden musí ísť na pole, druhý za svojím obchodom... Všetci sa zhodujú v tom, že pozvanie odmietli.
Kráľ sa však nevzdáva. Nalieha a znovu posiela svojich sluhov s pozvaním na svadobnú hostinu. Ale v tomto prípade sa pozvaní zachovali zle aj k samotným sluhom, lebo ich pochytali a zabili. Kráľ, vidiac čo sa stalo, vrahov potrestal. Pravdupovediac, sú to oni samí, ktorí sa potrestali, čiže sa vylúčili z hostiny života, pokoja a lásky. Skončili tak v inom živote, v pekle. Aj napriek tomu kráľ neupúšťa od svojej myšlienky zhromaždiť ľudí. Posiela ďalších sluhov na rázcestia, aby zavolali všetkých bez rozdielu. Tento krát je pozvanie z ich strany prijaté a sála sa naplní hosťami, „dobrými aj zlými“. Zdá sa, že Boha nezaujíma akí sme; to čo chce, je, aby sme tam boli. V tej sále nie sú iba čistí a svätí ľudia. Sú tam všetci. Dokonca, ako počúvame iné stránky z Evanjelia, môžeme povedať, že tam boli zástupy chudobných a hriešnikov. Ježiš na tomto mieste potvrdzuje, že všetci sú pozvaní a ktokoľvek príde, je vítaný; nezáleží na tom, či má nejaké zásluhy alebo či má človek čisté svedomie. V tej sále sa nedá rozlíšiť kto je svätý a kto hriešnik, kto je čistý a kto nečistý.
Zaváži iba to, či má ten človek „svadobný odev“. Svadobným odevom je v tomto prípade láska Boha, ktorá sa vylieva na nás až pokiaľ nezakryje všetky naše viny, všetky naše slabosti. Svadobný odev je aj viera, je to vrúcna náklonnosť k Pánovi a k Jeho Slovu.
Prijmime aj my pozvanie na Pánovu hostinu a zadovážme si aj svadobný odev, aby sme z nej neboli vylúčení. Pretože „mnoho je povolaných, ale málo vyvolených“.


Ján Dubina