Evanjelium nastávajúcej nedele nám prináša ďalšie z rozprávaní o uzdravení. Po posadnutom z Kafarnaumskej synagógy a po Šimonovej svokre, je teraz na rade malomocný. Táto postava, s celou svojou ťarchou utrpenia a samoty, sa objavuje na scéne veľmi neočakávane: „Tu prišiel k nemu istý malomocný,” takto začína evanjelium, bez akéhokoľvek určenia miesta alebo času. Rovno ide k Ježišovi, aby sa s ním stretol. Ide s veľkou nádejou, že ho môže Ježiš uzdraviť.
Tento malomocný, človek, ktorý je úplne vylúčený z občianskej i náboženskej spoločnosti a vyhodený do izolácie od ostatných, ba čo viac, všetkými opovrhnutý, má odvahu priblížiť sa k Ježišovi a adresovať mu veľmi pokornú a dôvernú prosbu: „Ak chceš môžeš ma očistiť.“ Týmto apeluje na vôľu Ježiša („ak chceš“) a tiež na jeho moc („môžeš“), pretože vie, že jeho uzdravenie závisí výlučne od jednoduchého úkonu Ježišovej vôle. Je to nádherná modlitba. Malomocného prosba, ktorá začína „ak chceš“, je veľmi diskrétna a necháva tomu druhému, Ježišovi, slobodu v tom, či jeho prosbu vypočuje alebo nie. Avšak táto prosba toho druhého aj zaväzuje, aby dal nejakú odpoveď. Je to ako keby malomocný povedal Ježišovi: aká je tvoja túžba, tvoja vôľa so mnou? Chceš moje utrpenie alebo moje uzdravenie? Vo vzťahu k takejto požiadavke nie je možné zostať ľahostajný. A text evanjelia nám dáva hneď poznať reakciu Ježiša, ktorá je najskôr opísaná ako nával dojatia: „Ježiš sa nad ním zľutoval“ a potom ako gesto, ktoré zjavuje vôľu zvíťaziť nad každou vzdialenosťou a odlúčením: „Vystrel ruku, dotkol sa ho.“
Spôsob, ktorým Ježiš vykonáva uzdravenie, je veľmi významný. Neobmedzuje sa iba na vyslovenie nejaký uzdravujúcich slov, ako to urobil v iných prípadoch, ale robí gesto, ktorým vstupuje aj do fyzického kontaktu s malomocným: „dotkol sa ho“. Ježiš sa dotýka toho, ktorého všetci obchádzajú, bez akéhokoľvek strachu z toho, že by sa nakazil. Tento dotyk, ktorý premohol rozdelenie a ľudské bariéry – aj keď boli v mene svätého zákona –, robí koniec odlúčeniu malomocného a znova ho začleňuje do spoločenstva ľudí.
Uzdraviť malomocného bolo v židovskej tradícii ako vzkriesiť niekoho z mŕtvych a evanjeliá hovoria o tejto udalosti ako o znaku prichádzajúceho Božieho kráľovstva. Kde sa približuje Božie kráľovstvo, všetko znovu kvitne a opäť začína žiť; kde preniká novosť Boha, všetko sa znovu rodí a znovu sa obnovuje. Božia vôľa na človeku je jedinečne obrátená na dobro a na život, tak ako to vyjavuje Ježiš malomocnému: „Chcem, buď čistý!“
Na záver našej úvahy môžeme pripomenúť, že kresťanská tradícia vždy videla v zdravení z malomocenstva znak ešte podstatnejšieho uzdravenia: toho od hriechu. Dosvedčuje to aj responzóriový žalm, ktorý budeme počúvať nastávajúcu nedeľu: „Povedal som si: «Vyznám Pánovi svoju neprávosť.» A ty si mi odpustil zlobu môjho hriechu.“ Hriech, podobne ako malomocenstvo, rozdeľuje, oddeľuje, robí nás cudzími Bohu a bratom. Iba vtedy, keď ho otvorene vyznáme Bohu a budeme sa dovolávať jeho moci, môžeme dúfať, že budeme očistení a tak znovu nájdeme spoločenstvo s Ním, s Bohom, a s našimi bratmi a sestrami.


Ján Dubina