Ktoré tri veci sú najškaredšie na svete? – takto sa raz takmer vážne opýtal páter Fidél, františkán, duchovný otec farnosti, kde som vyrastal: Je to chudá sviňa, opitá žena, a do tretice - nepomodlený kňaz.

Milí bratia a sestry, do očí bijúce ľudské nedostatky sa rýchlo pomenujú. Kritici sa väčšinou sami nájdu. Ale niekedy sa nenájdu v pravý čas, alebo nevedia vystihnúť podstatu veci. - Pozrime sa, čo nám predkladá na rozjímanie tretia pôstna nedeľa, ktorá je pred nami: Ježiš vyháňa kupcov z Jeruzalemského chrámu. Podľa Jánovho evanjelia sa toto deje v začiatkoch Ježišovho účinkovania. Pán Ježiš takto zjavuje, že je poslaný Bohom a že jeho Otec je na tomto mieste naozaj prítomný. „Zborte tento chrám a za tri dni ho vystavím“, hovorí tak, že to každý počul, a tým už v Jánovom evanjeliu predznamenáva drámu, ktorá ho čaká.

Zdá sa nám to dnes samozrejmé, že tak Ježiš konal. Túto evanjeliovú udalosť už dobre poznáme. Toľkí filmoví umelci sa ňou inšpirovali: rozhorčený Ježiš. Všimnime si, ako Ježiš postupuje: pomenúva problém. Nehovorí: „Vy takí a takí!“, ale: „Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!“ A rázne ich ženie z chrámu. Ježiš im neubližuje, naopak. Otvára im oči a tým im dáva šancu na vnútornú premenu, a teda oslobodenie. Brat, sestra, azda každému z nás sa to stáva, že občas stojíme v dileme: otvoriť si ústa alebo radšej pomlčať? Je to chúlostivá vec. Nie je ľahké riskovať oheň na streche. Z Ježišovho príkladu si však môžeme zobrať to, že jestvujú situácie, keď nemožno mlčať.

Dnes sa mnoho hovorí o morálke v ekonomike a verejnom živote. Má do toho čo povedať aj veriaci človek, nepochybne. Položme si však ruku na srdce: ako často je problém aj v tom, že málo poznám to, čo hovorí Cirkev v náuke o spoločnosti. Potom mi jednoducho chýbajú argumenty. A namiesto pokojnej a trefnej kritiky zo mňa vyjde len občasný unáhlený slepý výstrel z brokovnice, keď už cítim, že je toho priveľa. Alebo jednoducho mlčím. V skutočnosti však ani nemôžem správne pomenovať problém, ak neviem, ktoré konkrétne sú to tie kresťanské hodnoty, ktoré mám a chcem zastávať. Milý brat, sestra, v tomto pôstnom období nezaškodí trochu si zalistovať v literatúre na prehĺbenie sa v náuke viery. Počas pôstu môže poslúžiť ako alternatívny text ku krížovej ceste napríklad to, čo píše Ján Pavol II. v encyklike Laborem exercens o ľudskej práci. Je to krásny text, skutočné duchovné a hlboko humanistické čítanie o človeku a jeho dôstojnosti. Každý, kto denne nesie svoj kríž v činnosti, ku ktorej bol povolaný, sa totiž stáva opravdivým Ježišovým učeníkom.

Počúvajme, čo hovorí sv. Pavol v druhom čítaní. Hovorí o rozoznávaní. Vedieť rozoznať, čo je v nás hlúpe a čo je múdre, čo je od ľudí a čo je ozaj Božie, takáto múdrosť rozoznávania je ozajstným darom od Pána. To sa nedá automaticky, ale tento dar si od Pána vyprosujeme, a to napríklad samotným čítaním Svätého písma. Pretože bez toho sa náš život po istom čase stáva rozprávkou o cisárových nových šatách. Nevnímame už, čo máme na sebe, čo na nás visí, alebo už ani nevisí.

V nedeľu budeme tiež rad za radom počúvať Desatoro podľa knihy Exodus. Tých desať Božích slov mi dáva dôveru, že v spojení s Pánom obstojím aj v komplikovaných situáciách, keď sa vyjadrenie na verejnosti rovná riskovaniu vlastnej kože.

Milí priatelia, nasledovanie Krista v nesení kríža sa uskutočňuje aj v zodpovednom vyjadrovaní vlastnej mienky, aj za cenu rizika. Inak by k trom najškaredším veciam na svete mohla ľahko pribudnúť aj ďalšia škaredosť: kresťan, ktorý nedbá o spoločné dobro. Alebo katolík, ktorý je zakaždým tak ticho, až sa zdá, že si už ozaj nič nemyslí. Toto nemá byť provokácia, ale skôr pozvanie prijať nedeľné Božie slovo s plnou vážnosťou.



Jozef Bartkovjak SJ